Porno, diaľnice a demokracia (Prečo treba o prieskumoch verejnej mienky vždy pochybovať)

Ak človek žije na ostrove a jeho jediný priateľ je pokreslená polovyfučaná lopta, podobné úvahy nemajú moc zmysel a sú skôr len mentálnou gymnastikou. Problém však dostane kvalitatívne iný charakter, keď ostrov začnú zapĺňať ďalší ľudia a tí sa začnú špecializovať na uspokojovanie rôznych potrieb – vznikne spoločenská deľba práce. V tomto momente vzniká problém, ako budú medzi sebou obyvatelia ostrova komunikovať informácie o spomínanej diskriminácii potrieb, inak povedané o intenzite úžitku, ktorý pociťujú pri uspokojovaní rôznych potrieb.

Fundamentálnou príčinou problému je, že si nevidíme do hláv – má teda informačný charakter. Nevieme, čo ten druhý človek oproti nám chce a ako veľmi to chce. Čo je ochotný obetovať, aby to dostal; aké náklady je ochotný niesť. Ak však chceme, aby boli v spoločnosti vzácne prostriedky použité na uspokojovanie najdôležitejších potrieb a nie premrhané na uspokojovanie potrieb, ktoré nie sú pociťované tak naliehavo, je nutné sa ľudom do hláv nejako dostať. A porovnať medzi rôznymi hlavami to, čo tam nájdeme. V zásade máme dve možnosti, ako sa k tomuto priblížiť. Môžeme sa spýtať a následne počúvať, čo nám kto prezradí o svojich preferenciách, alebo sledovať, čo ten človek robí, pričom predpokladáme, že robí to, čo preferuje za daných obmedzení najviac.

Asi nikoho neprekvapí, že tieto dve metódy často prinášajú rozdielne výsledky. So zaujímavými závermi však prišli dvaja neurológovia Ogi Ogas a Sai Gaddam. V jednej ich štúdii zisťovali, čo vzrušuje ženy a mužov. V závere štúdie okrem klasických rozdielov medzi ženami a mužmi prišli s rozdielom medzi tým, čo ženy tvrdia, že ich vzrušuje a tým, čo ich v skutočnosti vzrušuje. Väčšina žien totižto deklarovala vysoko pozitívne preferencie voči tzv. female-friendly pornu, ktoré je založené na vzájomnom rešpekte a rovnocennom postavení herca a herečky, kde hrajú hlavnú rolu emócie a príbeh. Empirické dáta však ukázali, že tie ženy, ktoré porno pozerajú, v drvivej väčšine nemajú vôbec záujem o „politicky korektné“ porno vytvorené „ženami pre ženy“. Naopak, pozerajú klasické, mužské, „bezcitné“ porno. A skutočne aj väčšina webových stránok s female-friendly pornom jednoducho skončila fiaskom a tie, ktoré prežili, dosahujú len mizivú návštevnosť (navyše väčšinou tvorenú mužmi).

Na túto štúdiu som si spomenul pred pár dňami, keď sa v rádiu pýtali náhodných respondentov na ich názor na diaľnice na Slovensku. Rôzni ľudia sa rôzne sťažovali na ich nedostatok a nekvalitu. Kritizovali pomalú výstavbu a spoločným menovateľom bola túžba skorého dobudovania naplánovaných diaľnic. Vtipný moment nastal, keď jednému respondentovi po odpovedi zozadu zakričal jeho kamarát: „však ty nemáš auto!“.

Zdá sa, že v prípade ženského porna aj slovenských diaľnic sme svedkami obdobného fenoménu. Ľudia neodpovedajú ani tak podľa toho, aké sú ich skutočné preferencie, ale skôr podľa toho, čo sa zdá byť správne a znie dobre; čo je všeobecne očakávané, že človek odpovie. Či je táto konformná heuristika výsledkom vedomého upravovania pravdy, alebo podvedomá reakcia z dôvodu jej kognitívnej jednoduchosti, či dokonca výsledok dlhodobého evolučného tlaku sú otázky, ktorými sa zaoberajú sociálni psychológovia.

Mňa, ako ekonóma, skôr zaujal rozdiel medzi inštitucionálnymi rámcami, v ktorých rezonujú preferencie voči ženskému pornu na jednej strane a na druhej diaľniciam. O tom ako budú v spoločnosti alokované vzácne zdroje v oblasti porna rozhodujú preferencie demonštrované formou skutočného konania. Výsledkom je, že drvivá väčšina svetového porna je klasické porno a porno priemysel reaguje na to, čo ženy (a muži) skutočne chcú a nie na to, čo deklarujú, že chcú.

Na druhej strane sú diaľnice, kde sa o alokácii vzácnych zdrojov rozhoduje pomocou demokratických mechanizmov. A tie reagujú práve na deklarované požiadavky voličov. Teda ani nie tak na to, čo ľudia naozaj chcú, ako skôr na to, čo si myslia, že je správne chcieť. Jednoducho povedané, na to, čo znie dobre. Ak sa vám tento záver nepozdáva, skúste nájsť človeka, ktorý by na dotaz týkajúci sa školstva, zdravotníctva, či diaľnic, nepožadoval kvalitnejšie školstvo, lepšie zdravotníctvo a viacej diaľnic a to bez ohľadu na to, koľko zdrojov už bolo do týchto oblasti presmerovaných a či vôbec bude tieto služby potrebovať.

To však vôbec neznamená, že demokracia bude týchto služieb dodávať nadmerné množstvo v zbytočne vysokej kvalite – vzhľadom na neefektivitu verejného sektora, zlyhávania politického procesu, byrokratické riadenie, tlak úzkych záujmových skupín, korupciu, nemožnosť kalkulácie ziskovosti a následnú absenciu selekčného tlaku sa deje skôr opak. Čo však môžeme predpokladať je, že politici sa budú predbiehať v ponukách, ktoré chcú voliči počuť (viacej a lepšie všetkého) a že budú v demokracii víťaziť politiky, ktoré systematicky zväčšujú verejný sektor. Či už na strane príjmov, výdavkov alebo dlhov.

Nanešťastie, ako sme spomenuli v úvode, zdroje určené na uspokojovanie potrieb sú vzácne a ich alokácia má recipročný charakter. Ak ich niekde použijeme viacej, inde ich bude musieť byť menej. Ak by sa o porne rozhodovalo demokraticky, dneska tu máme minimálne polovicu female-friendly porna, ktoré by bolo nielen predražené, neefektívne, plné korupcie, ale zaberalo by vzácne zdroje (herečky, hercov, kameramanov, postele), ktoré by tak nemohli byť použité na točenie klasického porna. Porno voliči by dostávali niečo úplne iné ako chcú... a to aj napriek tomu, že by vo voľbách stále tvrdili opak. Niečo obdobné sa však dnes deje v súčasnom verejnom sektore; nielen že je tam takmer všetko predražené, neefektívne a plné korupcie, ale v skutočnosti by možno ľudia namiesto predraženej diaľnice preferovali novú záhradnú chatku... a to aj napriek tomu, že vo voľbách stále tvrdia opak.

Práci slovenského think-tanku INESS se vyplatí sledovat – spojte se s nimi třeba na Facebooku!

Napsal Róbert Chovanculiak, Zdroj: www.iness.sk