Sociálnodemokratická vláda nás bez milosti „učí platiť rozumný podiel daní“. Na politikov prepojené skupiny sa z týchto peňazí beztrestne a vo veľkom naučili kradnúť už dávno.
Nikdy ma nezaujímalo, koľko zaplatil za vybavenie servisu môj automechanik alebo za koľko nakupuje zemiaky reštaurácia, kam chodím obedovať. Pri nemocniciach ale musím riešiť, že kto a za koľko obstaral CTčko a koľko zas preplatili na chlebe. Nezaujíma ma to, je to otravné. Ale manažérske chyby a fičúrski dodávatelia okrádajú aj mňa. Či chcem, či nechcem, podnikám v zdravotníctve.
Nie priamo samozrejme. Takto: zvolím si politika, on dosadí riaditeľa nemocnice a ten „riadi“. Keďže to celé spolu s ostatnými daňovými poplatníkmi ale platím ja, musím sa večer pri správach rozčuľovať, v ktorých nemocniciach chýbal na záchode toaletný papier a kto zas ukradol zo zdĺženej nemocnice 600 tisíc eur jediným predraženým nákupom. V súkromnom sektore je to o dosť ľahšie. Tam ma trápi, iba pomer kvality a ceny. Ak sa mi dodávateľ nepozdáva, idem inde.
Hej, aj pri niektorých zdravotníckych výkonoch môžem ísť inde, akurát mi to nepomôže. Moja peňaženka totiž ostane. Pred účtom štátnych nemocníc neutečiem. Dlhy aj tých, čo nefungujú, musím nakoniec platiť ja. Zdravotníctvo síce je „zadarmo“, no jeho oddlžovanie už nie.
Ešte v roku 2007 prišiel SMER prvý krát s pokrokovým návrhom. Spravme krok späť. Vráťme sa k plne socialistickému modelu zdravotného poistenia so štátnym monopolom. Boli sme proti. Okrem plnej štátnej kontroly toho ako a čo sa bude nakupovať v zdravotníctve za naše odvody, sme v knihe Zdravý zisk opatrne navrhli, ako zastaviť nekonečnú sériu „už naozaj posledných“ oddlžovaní: „Neviete to robiť, sú z toho len dlhy, rozkrádajú vám to pod nosom. Predajte to a z verejných zdrojov nakupujte výkony pre ľudí od konkurujúcich si, najlepších súkromníkov za ozajstnú, trhovú cenu“ (dôraz na slovo konkurujúcich, nie nenavrhujeme predať všetko finančnej skupine, ktorej meno mnohých pri čítaní tohto článku napadne) poradili sme štátu.
Nepočúvol. Neprekvapilo. Zo štátneho sa kradne ľahšie ako od súkromníka. Veď keď ide o zdravie občanov, štát predsa nemôže hľadieť na cenu! A že naozaj nehľadí. Oficiálny dôvod, prečo štát podniká v zdravotníctve, ale nie je taký prízemný. Zdravotníctvo je príliš dôležité a špeciálne na to, aby bolo ponechané trhu. Znova a znova ma prekvapuje, ako týmto rozprávkam pre dospelých, ľudia ochotne veria. Doktor hneď po cisárskom pošle sestru od čerstvo utrápenej mamičky, ešte za tepla, pokým funguje oxytocín, vypýtať neformálnu platbu za to, že sa to podarilo. Nie všetky zle platené a strhané sestry zvládajú svoju frustráciu schovávať za masku slušného a citlivého správania sa k pacientom. Vybielenie záznamu z karty, po tom, ako lekár spravil chybu. Záchody, ktoré vyzerajú ako logistické centrum známych a neznámych infekčných ochorení. 31 stupňov o deviatej večer na urgentnom príjme štátnej krajskej nemocnice bez klimatizácie. Tak si predstavujem zdravotnícke peklo, ktoré by nastalo okamžite po tom, ako by sa nemocnice predali súkromným, len na zisk hľadiacim supom. Hm...moment, v súkromnom hypermarkete, kam som z toho urgentného príjmu išiel kúpiť mlieko, ale klimatizáciu mali. Toho z tepla skolabovaného alkoholika, mohli radšej sanitkou doviezť tam. Ide o tak dôležité odvetvie, že do dozornej rady nemocnice štát posadí rapera s dôležitou mamou, čo ešte cíti potrebu pochváliť sa na internete rýchlou jazdou v aute. Tu to podpíšte...
Keď vyhráš voľby, môžeš všetko, povedal vedúci demokratického parlamentu, ktorého bývalá firma vysáva zo zdravotníctva desiatky miliónov eur. Treba im to predať spod zadku. Nech aj v zdravotníctve konečne prestanú byť voľby kľúčovou udalosťou. Na to je to príliš dôležité odvetvie.
Zdroj: www.iness.sk
Foto: wikipedia.org, Diligent
Pro přidání příspěvku se musíte nejdříve přihlásit / registrovat / přihlásit přes Facebook.
